Sprevádzanie a príbehy

Bol október. Sprevádzala som neveľkú skupinku španielskych turistov, z ktorých každý mal iný vek, kondíciu aj skúsenosti s turistikou. Úplne bežný jav. Bol tam jeden manželský pár okolo päťdesiatky a niekoľko mladých „nadupaných“ mužov.  

Po rokoch som mala vycibrený, osvedčený, priam ideálny itinerár. V závere trasy bol aj Tomášovský výhľad aj keď výstup od Hornádu bol síce krátky ale nečakaný a namáhavý.

Fotografia Tomášovského výhľadu sa tak dostala aj do propagácie zahraničnej cestovnej kancelárie, v ktorej si turisti pobyt na Slovensku objednávali. Nikdy som ho však z rozumných dôvodov v programe neuvádzala. V programe bola turistická trasa uvedená s týmto popisom:

Národný Park Slovenský Raj – Charakteristickým znakom sú vápencové rokliny, vybavené stupačkami a rebríkmi. V závislosti od podmienok si vyberieme niektorú z možných okružných trás. Obedová prestávka bude na lokalite Kláštorisko (ruiny kláštora a bufet). Prevýšenie 400-600 m.

Po úvodnom výstupe populárnou roklinou sme sa v chladnom októbrovom dni tešili na obedovú pauzu na Kláštorisku. Bola som si vedomá neistou otváracou dobou občerstvenia a to napriek tomu, že som sa vopred na otváracie hodiny informovala. Odpoveďou bolo jednoduché ale nepresvedčivé „malo by byť otvorené“. A tak som nebola ani veľmi prekvapená, keď sme na miesto dorazili a zistili, že je zavreté.  Našťastie som to tak trochu predvídala a boli sme vybavení desiatou.

Postávali sme teda pri turistickom smerovníku a rýchlo jedli. Potom, čo som videla, ako pani z manželského páru s ťažkosťami prekonáva roklinu, pripravila som si ústup späť na Podlesok namiesto mojej ideálnej trasy. Keď som však tento úmysel opatrne spomenula skupine, narazila som na nečakaný odpor mladíkov. Na moje naliehanie, že predsa sa skupina musí prispôsobiť najslabším, jeden z nich radikálne vyhlásil: „Kúpil som si tento zájazd práve pre fotografiu Tomášovského výhľadu. A kým ma tam nevezmeš, neodídem.“ Pani sa pri týchto slovách tvárila dotknuto.

Bola som prekvapená, lebo z mojej dlhoročnej skúsenosti viem, že najtypickejšia vlastnosť Španielov je – strach z konfliktu. Ak je nejaký problém, každý sa tvári, že je všetko v poriadku a vysťažuje sa až v agentúre. Spravidla na úplné kraviny. Ako napríklad, nevyhovujúca kvalita uterákov na ubytovaní.

Tým, ktorí boli ubytovaní u nás, sme tak začali ubytovávať s komentárom: „Nemáme krištáľovú guľu. Ak máte s niečím problém, musíte nás informovať!“

Mladík však na svojom trval a tak som začala tuho uvažovať, ako vyriešiť túto situáciu. Po chvíli som to vymyslela. Prerátala som približné časy a keďže telefónna sieť na Kláštorisku spolupracovala, vybavila som zásadný telefonát so šoférom minibusu.

Skupinu som rozdelila, manželskému páru som dala do ruky mapu s vysvetlením trasy a času pochodu. Potom som ich odviedla k značkovenému chodníku na kraji lúky, kde sa už nemali kde stratiť. Aj keď, niektorí ľudia majú na strácanie talent. Overila som si, že majú moje telefónne číslo a vrátila som sa k ostatným.

S nimi som pokračovala po ideálnej trase až na „Tomašák“ a následne do dediny.

Šoférovi som v telefonáte dala nové inštrukcie. V stanovenom časovom rozmedzí vyzdvihne na Podlesku manželský pár a potom sa presunie do Spišských Tomášoviec, kde počká na nás.

Ideálny itinerár sa tak opäť raz konal. Všetci boli spokojní, snáď okrem šoféra, ktorý mal dlhšiu „čakačku“ než zvyčajne.

Máme podobnú súčasnosť. Máme aj rovnakú budúcnosť? Keď som sa nedávno nechala presvedčiť na sprevádzanie malej mexickej skupiny po Spiši, netušila som, že stretnem Noru.