Poviedky

1.

Bol chladný október. Neprežívala som svoje najlepšie obdobie, keď som nečakane vyhrala pobyt. Poukaz prišiel poštou na moje meno. Nespomínala som si na žiadnu súťaž, ktorej by som sa v poslednej dobe zúčastnila. Asi som ho potrebovala tak veľmi, že som jeho pôvod neskúmala. Relaxačný pobyt v kaštieli. All inclusive, celý týždeň! Znelo to krásne. Platný pre jednu osobu! Vždy som bola presvedčená, že si oddýchnem len keď som sama. Skúmavé pohľady iných, čo som to za podivína, som ignorovala. Tak som to cítila. A v tom kaštieli akoby to vedeli.

 

Keď som si chcela posunúť termín, nebolo to možné. Deň nástupu na pobyt bol daný. Mohla som prísť alebo mi celý týždeň prepadol. Tak som dokončila čo som mohla, zbytok povinností som si pribalila na cestu a vyrazila som. Nikdy predtým som o tom kaštieli nepočula, ale miesto mi bolo známe. Ukrýval sa v hustom prestarnutom parku, ktorý ho obkolesoval. Kedysi musel byť vznešený. Dnes mal už park aj kaštieľ svoje najlepšie časy za sebou. Maľovka dlhými rokmi zošedla, omietka opadávala. Vlastne zvonku vyzeral skoro opustený, a tak trochu strašidelný. Vítalo ma kedysi honosné schodisko z lešteného travertínu, ktoré bolo teraz napoly pokryté opadaným lístím, tak ako biele kamienky, po ktorých som prišla.

 

Vstupné dvere prenikavo zavŕzgali, keď som ich otvorila. Zároveň sa ozval zvuk klasického zvončeka. Pri prvom letmom pohľade som stratila reč. V prítmí vstupnej haly som zbadala prázdnu recepciu ako zo starých čias. Nad pultom visel obraz Františka Jozefa, hneď vedľa portrétu našej jedinej prezidentky. Jej podobizeň bola zároveň jedinou známkou súčasnosti v hale. Celá miestnosť na mňa pôsobila, akoby ma preniesli o sto rokov späť. Nasvedčovala tomu aj vôňa. Nebola to starina, skôr niečo, čo sa dnes už nepoužíva, ale nevedela som to zaradiť.

 

Vzápätí sa zjavil. Vysoký, chudý, vlasy ostriebrené šedinami. Napriek tomu som mu vôbec nevedela odhadnúť vek. Mohol mať pokojne štyridsať ale aj šesťdesiatosem. Dlhý kabát s dvojradovým zapínaním ako nosievali kedysi lokaji na ňom visel. Úctivo ma pozdravil a vošiel na recepciu, kde si celkom ako to býva dnes, poznačil moje údaje, vzal kľúčik a vyzval ma, aby som ho nasledovala. Jeho tvár mi bola povedomá. Niekde som ho už videla, len som si nevedela spomenúť kde. Dostala som malú brožúru s pokynmi, kedy a kde sa podáva strava, aké sú možnosti využitia voľného času a s odporúčaným denným rituálom pre môj čo najlepší oddych. Jeho súčasťou bola povinná prechádzka parkom.

Slovo povinná ma podráždilo. Som tu predsa kvôli oddychu a povinností som mala doteraz dosť. Napokon som ale usúdila, že ak ide o odpočinok, môžem urobiť výnimku a oddychovať povinne.  

 

Neštikám denne v žiadnej práci, ale pracujem veľa. Organizujem, komunikujem, stretávam sa s klientami, spisujem  objednávky. Za volantom strávim veľa času. Niekedy nemám ani víkend a ledva spím.  Moje bývanie nie je mojím domovom. Na môj domov čakám už roky. Niekedy sa mi aj zdalo, že už ho mám na dosah, ale potom sa táto vízia opäť rozplynula. Všetky rozhodnutia v mojom doterajšom živote ma o pocit domova vždy pripravili. Priznávam, boli to moje rozhodnutia. Ten byt, v ktorom už roky žijem, je iba akési útočisko, mám tam základňu. Asi preto v ňom ani dlho nevydržím.

 

Z myšlienok ma vytrhlo čľupnutie ryby v jazierku. Dokonalý odraz slnkom ožiareného kaštieľa na hladine narušili sústredné kruhy. Bola som na povinnej prechádzke, ale moje myšlienky boli vzdialené v mieste aj v čase. Uvedomila som si to a pokúsila sa ostať v myšlienkach na tomto mieste a v prítomnosti. Bolo to predsa v príručke, ktorú som si celú poctivo prečítala a teraz som sa cítila ako vzorná žiačka. Pokračovala som v objavovaní okolitého parku. Vlastne šlo skôr o prales. Stromy boli veľmi staré a niektoré boli vyvrátené alebo zlomené.  Kmene ležiace na zemi dávali novú šancu na život machu a hmyzu. V miestach chodníka boli prepílené. Dno jazierka bolo mimoriadne čierne. Pravdepodobne bahno, ktoré nikdy nikto nečistil.  V parku bolo treba zachovať ticho. Pomyslela som si, že tam asi chovajú zver.

 

Na izbe som do večere ešte stihla kus práce. Moje myšlienky boli naďalej rozbehnuté z môjho uponáhľaného života. Mobilné pokrytie bolo slabé a tak som vybavila zopár nevyhnutných telefonátov, kým sa spojenie prerušilo. Zato internet šiel dobre a tak som napísala niekoľko e-mailov. Stihla som aj zdieľať narýchlo urobené fotky nového miesta, pochváliť sa kamarátkam aj kolegom.

 

Moji kamaráti na sociálnych sieťach aj tí v živote sú skutoční. Vídavam sa však len s máloktorými. Jednou z nich je Hana, kamarátka z detstva. Je oveľa väčší nomád ako ja. Raz začas ma navštívi. Naposledy sme spolu boli na celodennom výlete a cestou späť do mesta som vzala stopára. Mala som na to dôvod. Počas študentských rokov, hneď po otvorení hraníc sme veľmi chceli cestovať, ale boli sme bez peňazí. A tak sme spolu doslova prestopovali celú Európu. Často mám pocit, že to akosi dlžím ďalšej generácii stopárov. Tento navyše vyzeral neškodne, aj keď bol naozaj zvláštne doobliekaný. A tá záhadná vôňa...odrazu mi svitlo. Áno bol to on! Stopárom bol práve ten recepčný. Preto mi bol hneď povedomý. Položila som si otázku, či moja zvláštna výhra pobytu môže mať niečo spoločné s odvozom tohto stopára, ale zavrhla som to ako náhodu.

 

Konečne nastal čas večere. Závan jedla ma povzbudil a bola som tak trochu zvedavá aj na ďalších hostí. Doteraz som videla len starších manželov a mladého športovca v parku.

Veľkým dreveným schodišťom som sprevádzaná patričným vŕzganím zišla do jedálne. Na stenách viseli obrazy aj zopár gobelínov. Ako som schádzala, cítila som na sebe upreté pohľady prítomných. Uvedomila som si, že svojím zjavom aj oblečením ladím s prostredím. Môj vkus bol romantický, s občasnými umeleckými výstrelkami, ale celkovo skôr staromódny ako súčasný. Na moment som sa vcítila do atmosféry tridsiatych rokov a túto predstavu som si chvíľu vychutnávala. Prísny pohľad staršej dámy a jej nevkusné pásikavé nohavice ma rýchlo vrátili do dnešnej doby. 

Nábytok vyzeral starožitne a fakt, že každá stolička bola iná, ma neodradil. Práve naopak, zdalo sa mi to inšpirujúce, každá z nich bola predsa jedinečná. Stoly boli prestreté a príbory boli strieborné, čo dotváralo atmosféru starých časov.

 

Hostí nebolo veľa, okrem už spomínaných tu boli dve staršie panie, zrejme sestry.

Z kuchyne vošiel môj známy stopár, recepčný a čašník v jednom. S profesionálnou ľahkosťou predo mňa položil decentnú polievkovú misku s vrchnákom. Pripomenula som sa mu ako odvoz spred pár týždňov. Vôbec sa nezdal prekvapený, povedal, že si ma pamätá a ešte raz mi za odvoz poďakoval. Nemalo zmysel konšpirovať, bola to náhoda. Celá večera s domácim dezertom na záver bola výborná.

 

Po večeri som nazrela do vedľajšej knižnice. Police s knihami siahali od podlahy až po vysoký kazetový strop. Recepčného uprený pohľad ma zhatil a stiahla som sa do svojej izby. Aj tak ma ešte čakala práca. Opäť som visela na internete a komunikovala so svetom vonku, pracovným aj tým súkromným.

Presne o polnoci internet prestal fungovať. Vzdala som pokusy o ďalšie pripojenie a zaspala som.

 

Zobudila ma vôňa čerstvej kávy. Pocit, že vám niekto nachystal raňajky je na nezaplatenie. Užívala som si to a automaticky v mobile sledovala správy a novinky vo svete.

Dodržala som aj odporúčané aj „povinné“ činnosti a poobede som podľa svojho odvekého zvyku nakúpila pohľadnice a hľadala vhodné miesto, kde ich napíšem. V knižnici som fascinovaná obdivovala krásne ťažké starožitné dvere osadené medzi policami s knihami aj samotné tituly na policiach. Pri okne bola príjemná sedília s malým konferenčným stolíkom. Tam som strávila podvečer. Západ slnka v parku za oknom mi bol náhradou za absentujúci televízor.

 

Recepčný polieval kvety  a motal sa okolo. Pohrúžila som sa do písania a chvíľu som mala pocit, že ma pozoruje. Po večeri som sa opäť utiahla do izby. Bola som tu iba druhý deň a cítila som, že mi svet začína chýbať. Tento večer internet prestal fungovať už o desiatej a ten môj v mobile nešiel. Ihneď som to šla reklamovať na recepciu.

 

Bol tam. Vypočul si moju sťažnosť. Jeho tvár ostala profesionálne neutrálna. Pozrel sa na mňa veľkými tmavými očami a vážne povedal: „Dávky internetu redukujeme. Je to bonus pre vás.“ Nechápavo som pokrútila hlavou. Odpoveď ma zaskočila. Keďže som nenašla vhodné slová, zmätená som odchádzala. Po chvíli som počula, ako skôr pre seba dodal: „Ešte nie si na rade.“ Domnievala som sa, že sa rozpráva sám so sebou alebo s nejakým imaginárnym hosťom, zapísaným v hárku, ktorý mal pred sebou. Splietla som si východ z haly a namiesto k mojej izbe som zamierila do prázdnej jedálne. Zháčila som sa a vkročila na známe vŕzgajúce schodište. Vedľa neho som si na  stolíku všimla akúsi veľkú knihu. Vyzerala historicky ako všetko v tomto zariadení. Vrátila som sa a začala v nej listovať. Bola to kronika. Zarazilo ma, že siaha až do medzivojnového obdobia. Pravda, v tej dobe to asi neboli takíto hostia, čo do nej písali. Počas dlhých období nebolo zaznamenané prakticky nič a tieto periódy sa zhodovali so svetovou vojnou aj s dobre známym socialistickým obdobím, ale aj neskôr bolo niekoľko preskočených rokov. Veľa poďakovaní smerovalo už od počiatkov nejakému Gabrielovi. Zrejme šlo o rodinu, kde sa meno dedilo z generácie na generáciu. Posledný záznam bol spred roka. Čítanie som odložila na inokedy, lebo predošlé rozčúlenie ma už celkom opustilo a viečka mi oťaželi.   

 

Ďalšie ráno bolo slnečno a ja som si na večerné zážitky ledva spomenula. S vyprázdnenou hlavou som splnila všetky body programu. Prechádzka v parku a čerstvý vzduch mi urobili dobre.

 

Kroniku z predošlého večera som nenašla a tak som sa porozhliadla po iných knihách. Posledné roky som čítala len náučnú literatúru. Teraz som siahla po beletrii. Napokon som s knihou Záhrada pri mori strávila popoludnie na chránenej rozľahlej terase, ožiarenej zubatým slnkom. Zababušila som sa do deky. Knižka sa mi najskôr zdala nudná, ale tá záhrada ma niečím fascinovala. Zanedlho som ju dočítala a natiahla som sa na ležadle. Ten prímorský príbeh vo mne zanechal pocit blaha a kľudu. Vietor v korunách stromov evokoval šumenie mora a  absencia povinností a spoločenského života tomu len priala. Ten večer som šla spať pokojná a vyrovnaná.

 

Zbytok týždňa mi potom ubehol ako voda. Už som nikomu nevolala ani som sa nepokúšala pripojiť na internet. Prestala som pociťovať potrebu stále niečo zdieľať a s niekým komunikovať.

V deň odchodu, keď som ráno odovzdala kľúče, recepčný na chvíľu prestal leštiť pult recepcie a krátko mi pozrel do očí. Profesionálne sa usmial a spýtal sa ma, či som si oddýchla. Prikývla som a pokúsila sa o úsmev. Ešte som tak trochu spala a trochu snívala. Podotkol, že je to na mne vidno. Mala som pocit, že mi vstupuje do sna. Alebo hovoril o tom oddychu? Napokon odložil plechovku s včelím voskom, podal mi vizitku a potichu dodal: „Verím, že sa skoro vrátite.“

 

Tie slová mi zneli v ušiach, kým som dovliekla po kamienkoch môj kufor k autu. Bolo to príjemné, ale predsa len zdvorilostné gesto.

 

Potom čo som opustila kaštieľ, cítila som sa ako vyhnaná z raja. Ako keď sa po dlhej dovolenke vrátite do práce. Odrazu vás všetko znervózňuje a všetko je vám zaťažko: ste spomalený, máte nechuť k bežným činnostiam a chcete sa ešte venovať ničnerobeniu, pokračovať v dovolenkovom sne. Aj návrat do prázdneho bytu bol náročný. 

 

 

Vnorila som sa do rutinného života ako predtým. Za týždeň som na svoj pobyt aj zvláštneho recepčného zabudla.

 

Až keď som si v stánku raz čosi kupovala, všimla som si na obálke časopisu kaštieľ, v ktorom som nedávno bola. Časopis som kúpila a vzala som si ho do čakárne, keď som šla na vyšetrenie. Článok o kaštieli ma doň na chvíľu vrátil. Vhĺbila som sa do čítania o jeho histórii aj súčasnosti. Pocítila som túžbu sa tam vrátiť. Lenže na to práve nebola vhodná doba.

 

Jednej sychravej novembrovej noci som mala sen. Snívalo sa mi, že som v kaštieli, v nočnej tme sa vznášam miestnosťami a prechádzam stenami. Levitujúc som sa ocitla v knižnici pri k stene s knihami, ktorú som nedokázala preklenúť. Snažila som sa vojsť tými ťažkými dverami, pokúšala som stisnúť kľučku ale moja ruka cez ňu len tak prekĺzla akoby bola nehmotná. Neprikladala som snu dôležitosť ale začal sa vracať. Najprv po týždni, ale napokon to bolo noc čo noc. Vždy to isté  - pod vysokým stropom som levitovala a blúdila. Niekedy to bola hala, inokedy izba, v ktorej som týždeň spala. Napokon som sa v sne vždy ocitla pri tej istej stene s policami plnými kníh a všemožne som sa cez ňu snažila dostať.

 

Po nejakej dobe som v sne spadla na podlahu a teda usúdila, že som sa zhmotnila.  Vstala som a stlačila kľučku v očakávaní, že sa tam konečne dostanem. Bolo zamknuté. Chcela som tie dvere vyraziť, ale ťažké dubové dvere sa ani len nepohli.

 

Uvedomila som si, že ma ten sen začína mátať. Vyrozprávala som ho Hane. Bola ako sestra, ktorú som nemala. Veľmi dobre ma poznala, mala jasný pohľad na problémy života a ich možné riešenia. Jej názor nebol zaťažený žiadnymi presvedčeniami. Pokladala to za metaforu, túžim po čomsi nedosiahnuteľnom. Alebo by to mohla byť aj predzvesť nejakej nepríjemnosti či nešťastia. Nevylúčila, že to môže súvisieť aj s kaštieľom samotným. Poradila mi, aby som ešte v polospánku, pred úplným zobudením skúsila bádať v zákutiach svojej mysle.  

 

Aj keď som spala len pár hodín denne, sen sa stále vracal. V ranných zamysleniach som nič nevypátrala. Ťažoba aj úzkosť naberali na sile. Napokon som sa jedno ráno zobudila s oslobodzujúcou túžbou vrátiť sa do kaštieľa. Pre tú miestnosť, do ktorej som sa nevedela v sne dostať, ale lákalo ma tam znova to zabudnutie na všednosť a skutočnosť, že som tam necítila žiaden strach či bolesť. Uvedomila som si, že nech to pred ostatnými vyzerá akokoľvek, moja priorita je cítiť sa dobre a tam som sa predsa cítila skvele!  Rozobrala som domácnosť, aby som našla tú vizitku. Okrem loga a názvu ubytovania tam stálo aj Gabriel, recepcia.

 

Opäť som dostala fixný termín a to napriek tomu, že tentoraz bol pobyt platený a vôbec nebol lacný. Ibaže teraz som po tom divnom kaštieli priam prahla a nič ma už nemohlo odradiť od pobytu v ňom.

 

Recepčný ma vítal takmer s úsmevom: „Vitajte! Vedel som, že sa vrátite!“ Nechápavo som pokrútila hlavou ale úsmev na mojej tvári sa nedal prehliadnuť. Bola som rada, že som opäť tu. Neodpustila som si však otázku: „Vy ste Gabriel?“ Prikývol.

 

Spokojná, aj preto, že som sa priblížila k dešifrovaniu tej zvláštnej, starej vône ako niečo medzi starými knihami, včelím voskom a myrhou, som ho nasledovala na izbu.

 

Ešte pred večerou som šla opáčiť tie dvere. Boli tam. Ťažké, veľké, starožitné a zavreté. Pragmaticky som sa spýtala recepčného, ktorý ma od minula tak očakával, čo je za nimi. Gabriel sa milo usmial a odvetil, že je tam salón, ktorý sa využíva na rôzne podujatia.

 

„Ako ste mohol vedieť, že sa vrátim?“ spýtala som sa po chvíli. Na moment zaváhal, potom odvetil: „Mám cit na hostí. Viem, koho to tu u nás osloví. Toto miesto má svojskú atmosféru. Mnohým to nič nepovie. Vám áno.“

 

Akosi som vedela, o čom to hovorí. Prostredie dnešných slovenských miest, zateplených farebných panelákov, rozľahlých obchodných domov, všadeprítomných billboardov, parkovísk a ustarostených ľudských tvárí som vnímala ako nutné zlo, akúsi nevyhnutnú mrzutosť všedných dní. Áno, žila som v ňom, všetci v ňom žijeme a málokto si to uvedomuje. Len zopár umelcov, ktorí videli kultúrne kúty sveta a mohli si to dovoliť, sa mohlo obklopiť vkusnou krásou. Údelom nás, bežných smrteľníkov bola všadeprítomná uniformita a všednosť. Zavalení povinnosťami, ženieme sa životom ako bežec bez cieľa. Ľudí si málokedy vyberáme. Zvyčajne sú z celkom z iného cesta. Ale ako vraví jedno talianske príslovie, ber to, čo ti spadne do tvojho košíka.

 

V istom veku vieme na prvý pohľad, kto nám sedí. Gabriel mi sedel. Sympatia bola zjavne vzájomná. Asi čítal moje myšlienky, lebo na mňa skúmavo pozeral. Veľa toho nenahovoril, ale vyžaroval z neho pokoj. Cítila som v ňom oporu, alebo som ju len cítiť chcela. Hrejivý pocit spolupatričnosti mi lichotil a netušene upevňoval moju príslušnosť k tomuto miestu. Tak som sa v tom ďalej nepitvala a opájala sa tou sympatiou a abstraktnou náklonnosťou.

 

V noci som mala opäť ten sen. Priletela som k tým dverám a oni sa znenazdajky otvorili. Bola tam príjemná miestnosť s veľkými oknami. Stoly s riadom prezrádzali, že sa tam podáva občerstvenie. Na zemi bol vysoký huňatý koberec svetlej farby. Bol taký mäkký a hebký, že som si naň ľahla. Všade bolo ticho, vonku svietilo slnko. Po chvíli sa prihnali mraky, čierne ako noc. Zotmelo sa, nastala úplná tma. V tej chvíli som sa prebudila. To, čo mi povedal Gabriel, sa mi vo sne potvrdilo aj vizuálne. Pocit poznania, čo je za dverami, ma oslobodil a tiaž, ktorá ma kvárila týždne, zo mňa spadla. Sen sa už nevrátil a ja som si to vysvetlila ako podvedomú zvedavosť, aj keď jeho záver vo mne zanechal otáznik. Tmy som sa ale nikdy nebála, nebola som poverčivá a tak som na ďalšie možné vysvetlenia šťastne zabudla.

 

Ďalšie dni som nasávala ten kaštieľ a park všetkými zmyslami. Vône rannej kávy aj večerného, čerstvo upečeného dezertu som vnímala  akoby to bolo po prvýkrát po rokoch na chlebe a vode. Pri prechádzke v parku som vdychovala vzduch plnými pľúcami, preciťovala som jeho sviežosť. Pri výdychu som cítila nesmierny pokoj. Čoraz viac som obdivovala neuhladenú, zdivočenú prírodu, kmene stromov, na ktorých rašil nový život, večerné húkanie sovy v prestarnutých deravých stromoch, klopanie ďatľov, machové koberce, otvory po vyletených fúzačoch.    

 

Zistila som, že dno jazierka vôbec nie je také čierne ako sa mi videlo prvý raz. Tešila som sa aj na letmé stretnutia s Gabrielom.  Po večeroch som čítala knižky, ktoré akoby vybrali z police práve pre mňa.

Čas mi príjemne ubiehal, až kým som v posledný deň zazrela, že tie ťažké dvere, ktoré ma v snoch toľko mátali, sú pootvorené. Náhlivo som nazrela dnu. Zbadala som skupinu ľudí, ako sedia na tom mäkkom koberci. Všetci boli v bielom. Bolo tam ticho. Vzápätí sa zjavil on a dvere predo mnou stroho zavrel. „Prepáčte, máme uzavretú spoločnosť“.

 

Až teraz som si uvedomila, že v kaštieli je viacero hostí, ktorých vidím len na raňajkách, potom akoby sa prepadli. Ten krátky pohľad dovnútra mi prezradil, že v kaštieli trávi čas celá skupina ľudí a že táto „uzavretá spoločnosť“ je akási čudná. Premkli ma obavy. Nechcela som byť domýšľavá, ale vyzeralo to na nejakú sektu. Môj pokoj bol odrazu preč.

 

Išla som za ním. Bol stále uhladený, ale sympatia sa akosi vytratila. Bola som odhodlaná zistiť, čo je to za akciu. Na mojom podozrení sa schuti zasmial. Pokojne, ale dôrazne mi povedal, že je to druh ozdravného pobytu. Úplne ma odzbrojil. Vysvetlenie som prijala, ale zrnko pochybnosti tam ostalo.

 

Pobyt skončil a ja som sa ocitla opäť v mieste môjho bydliska. Teraz ma už neprenasledovali sny ani nespokojnosť, aj keď som mala prchavý pocit niečoho neuchopiteľného. Sladká nevedomosť v tichu pred búrkou?

 

 

Potom to prišlo. Oznámili mi, že lietadlo, ktorým Hana letela, sa stratilo nad oceánom. Nebolo pochýb, že všetci na palube zahynuli. Zatmelo sa mi pred očami. Nemohla som tomu uveriť. Bola ako moje dvojča. Nevedela som si predstaviť, že by už nebola. Akoby umrela časť zo mňa. Upadla som do chmúrnych myšlienok ľudskej smrteľnosti a osudu, ktorý si nevyberáme. Odrazu som všetko videla čierne a pripomenulo mi to čiernu tmu v sne, ktorá sa teraz javila ako predzvesť tejto tragédie. Mala som oslavovať život, ktorý mi ešte ostáva a ja som namiesto toho upadla do depresie. 

 

Pár dní nato som dostala list. Opäť poukaz na pobyt v mne už dobre známom kaštieli. Tentoraz to nebola výhra. Bola to pozvánka. Akoby sa spoza ťažkého mraku na chvíľu predralo slnko. Pocítila som závan nádeje. 

 

Po príchode som vo svojej izbe našla biele oblečenie. Nepotrebovala som k nemu návod. Odrazu som presne vedela, čo mám urobiť a tušila som, čo príde.

 

V ten deň boli opäť ťažké dvere z mojich snov pootvorené. Tentoraz však namiesto toho aby mi oznámil, že je tam uzavretá spoločnosť, otvoril Gabriel dvere dokorán a gestom ma pozval dovnútra. Až neskôr som si uvedomila, že ten deň patril mne.

 

Vo veľkej svetlej miestnosti panovalo úplné ticho. Na mäkkom koberci sedeli ľudia v bielom. V ich tvárach bolo vidieť, že už majú niečo za sebou. Keď som vošla, úsmevmi ma privítali. Gabriel sa stratil a vzápätí sa objavil v dlhej jasnožltej košeli. Postavil sa pred nás ako učiteľ, predstavil ma a privítal ma v spoločenstve. Nebolo mi to jasné ale vyzeralo to tak, že osobnou tragédiou, ktorá ma postihla, som splnila kritériá pre prijatie. Teraz som jedna z tých, ktorí dostali šancu vymaniť sa z ľudských útrap.

 

Vedľa mňa sedela jedna zo sestier, ktoré som v kaštieli videla pred časom. Cez prestávku mi povedala, že dostala pozvánku potom čo pochovala sestru. Bolo tam aj viacero chorých či postihnutých ľudí. V jednom z nich som spoznala bezdomovca zo sídliska kde som žila. Potrebovala som sa dozvedieť niečo viac o Gabrielovi, učiteľovi,  recepčnom aj stopárovi v jednej osobe. Veľavýznamne sa na mňa pozrela a spýtala sa, aký vek by som mu tipovala. Pokrčila som plecami. Nahla sa ku mne a pošepla mi číslo nad sto. Vylúdilo mi to úsmev na perách, pretože som to pokladala za nemožné.  Mohol mať tak polovicu. Ona však sebaisto prikyvovala na znak svojej pravdy. Nevidela ste tú kroniku? A jeho šatstvo? Viete on v tejto komunite a jej ideách žije od mladosti, preto máte pocit, že to má z babkinej povaly. Aj celý kaštieľ udržuje takpovediac v „starých“ časoch. Išla som niečo namietnuť ale dôrazne ma zhatila, že učiteľ má slovo a treba dodržiavať ticho. To ticho, ktoré sa vyžadovalo aj v parku a celom areáli. Spomenula som si aj na staré príslovie „ticho lieči“ a kusla som si do jazyka.

 

Vďaka Gabrielovi aj niekoľko jeho žiakom sa mi podarilo vyhnať z duše nielen ten bôľ, ktorý tam zanechala smrť Hany. Trvalo to dlho, a prestali aj bolesti a úzkosť. Nie, nebola som na drogách. Iba ak na prirodzených, ktoré moje telo napokon dobrovoľne začalo tvoriť. Bolo to o to zarážajúcejšie, že som nikdy na liečiteľské, ezoterické či iné podobné „nezmysly“ neverila ani som nepatrila medzi veriacich. Možno aj v tom bol ten kľúč.

 

Nie všetci si mohli chorobami či utrpením kúpiť vstupenku do tohto sveta. Bol to on, Gabriel, stopár, recepčný aj učiteľ v jednej osobe, kto vyberal a posudzoval hostí a ja neviem, čím som si jeho výber zaslúžila. Musela som však padnúť na samé dno aby som tú vstupenku dostala.

 

Od toho momentu, keď som si prvý raz na sadla na ten koberec, sa v mojom vonkajšom svete toho veľa neudialo. Ten vnútorný však prešiel obrovskou premenou.

 

Do bežného života som sa už nevrátila. Nič mi nedával. Pracujem v kaštieli ako dobrovoľníčka pre ďalších takých, akou som bola kedysi ja.

 

A tak nabudúce zvážte, či nezastavíte stopárovi. Ak má na sebe dlhý lokajský kabát, neoľutujete.