Iný rozmer spania v prírode
Pocit, na ktorý nezabudneš. A keď dodržíš základné pravidlá, medveďa naozaj nezaujímaš.
Putuješ celý deň, aby si potom zhodil ruksak a vyspal sa v tisíchviezdičkovom hoteli. Inými slovami, pod širákom.
Najprv riešiš, kam si ustelieš. Najlepšie v dostupnosti vody, lebo treba sa napiť, bolo by fajn sa umyť a ráno keď vylezieš zo spacáku by si s i tiež dal aspoň čaj, káva by už bola luxus (samozrejme ak máš varič). Tu a teraz musím riešiť veci, ktoré sú doma samozrejmé. Ale keď si zabudnem lyžicu alebo misku, nebudem raňajkovať. Ak si zabudnem plecháč, nebudem mať teplý čaj.
Parťák chrápe a tak sa presúvam dostatočne ďaleko, aby ma nerušil. Uhládzam trávu a snažím sa ustlať si tam, kde mám nad sebou konáre stromu.
Ak bude bezvetrie, v noci padne rosa a spacák bude mokrý, lebo nemám celtu. Zo stromu na mňa vždy v noci padajú nejaké drobné veci ale veľmi sa tým nezaoberám.
Potraviny som v taške zavesila na strom obďaleč, pre istotu. Aby ich nenašli myši, piskory ale ani medveď.
Navliekam sa do spacákovej vložky, následne do spacáku. Kontrolujem čelovku, topánky, ... a zakuklujem sa do páperového tepla. Zaťahujem posledné tunely. Radšej aj ten krčný, aby mi neunikalo teplo vrchným, dýchacím otvorom. Po celodennom nosení ruksaku sa natiahnem na chrbát lebo v inej polohe na karimatke aj tak neviem spať. A to som si položila na mäkkú trávu..
Pre istotu si dám štuple do uší, nech ma nebudia všetky tie neškodné zvuky okolia. Aj tak počujem blízku sovu, ktorá sa práve rozhodla prehučať nočné ticho. Našťastie po chvíli stíchla a tichý let netopierov nad sebou už neevidujem. Iné neznáme zvuky ma aj tak občas vyrušia a ja otvorím oči, vyberiem si štuple a skontrolujem okolie.
V noci musím zo spacáku von. Schmatnem čelovku a ledabolo si nazujem tenisky. Je to rýchly proces, lebo chlad neľútostne preniká tenkým spacím tričkom.
Tenisky potom zas prevrátim, aby nenavlhli rosou.
Z tepla už potom opäť sledujem hviezdne nebo. Obloha sa otočila, veľký voz sa oblúkovito presunul. Neklamný znak, že Zem je plochá...
Spomínam si na spanie na lúke spred pár rokov, keď sa na nej pásli diviaky. Ich oči sa vo svetle čelovky leskli, ale mne vôbec neprekážali. Bála som sa vtedy búrky, ktorá sa hlásila zo všetkých strán. Iba nad nami bolo vtedy jasno a ja som tŕpla, kedy sa búrka dovalí nad nás. Znepokojením som nespala. Riešila som, že sa nemáme kam ukryť a podvedome si predstavovala rôzne scenáre. Ako to už býva, žiaden katastrofický scenár sa napokon neudial a ja som bola ráno ako mátoha.
Túto noc však opäť zaspávam. Spod kopca na ktorom spíme k nám dolieha akási dedinská zábava. Nesie sa vo vlnách ako prúdi vietor. Ten je však slabý a časť spacáka pretŕčajúca spod stromu je kompletne mokrá. Vnútri to necítim, len mi je akosi menej teplo.
Plne si uvedomujem, že už zajtra sa vrátim do bežnej „prevádzky“. Do bytu, kde sa osprchujem, zasvietim si svetlo a to spolu s teplom mi umožní čučať do televízie (aj keď tú od ostatných volieb nepozerám) či počítača kým ma neomrzia. Zuby si budem umývať nad umývadlom a pustím si vodu, nebudem ju musieť nalievať z fľašky. Ráno si vodu na čaj zvarím v rýchlovarnej kanvici a kávu si uvarím v koťogó.
Ten návrat do civilizácie mi vždy pripadá ako príjemný, obrovský luxus. Niekedy rozmýšľam nad našimi predkami, aké to mali ťažké. Bez tečúcej a často aj bez pitnej vody, tá v studniach mohla byť kontaminovaná. Na varenie a kúrenie si bolo treba zaobstarať drevo.
To, čo je pre mňa po návrate z divočiny luxus, je dnes vlastne normál. Celodenný pochod s ruksakom a spanie pod širákom však dáva môjmu životu ďalší rozmer.